FORUM GALLERY NEWS CONTACT DOTAZY AKTUALNE

Príbeh sa začína, keď sa Bella presťahuje do tieňom zabudnutého mestečka Forks. Spozná miestnych ľudí a medzi nimi aj záhadného a príťažlivého mladíka Edwarda- on však nejaví ani najmenší záujem, až kým Belle nemusí zachraňovať život.
Mohol by to byť obyčajný stredoškolský románik, nebyť jednej maličkosti... Ten záhadný a nadprirodzene krásny mladík a celá jeho rodina sú upíri... Bella však bola vždy trochu iná a pri Cullenovcoch sa cíti lepšie ako v spoločnosti ľudí. No čo sa stane, ak sa do hry zapletie aj niekto iný? Niekto naozaj nebezpečný, podriadený základným inštinktom lovca. Na návrat už môže byť neskoro a Bella sa ocitá v smrteľnom nebezpečenstve.

Moja poviedka .:. Už veľa času neostáva

Už veľa času neostáva 02

21. ledna 2010 v 6:21 | ADU ... |  Už veľa času neostáva
Tak, už je tu druhá kapitola. Myslím, že som si švihla. Sama však neviem posúdiť, či sa mi vydarila... No aj napriek tomu prajem príjemné čítanie ľuďom, ktorí sa na to dajú...


Ešte chvíľu som nad tým nepodareným snom premýšľala, no než som stihla dôjsť do kúpelne, kde absolvujem všetky raňajšie procedúry okrem raňajok, vyfučal mi z hlavy ako nejaká bezvýznamná myšlienka a viac som na to nemyslela.
Kuchyňa ešte stále páchla po rybacine, ktorú sme mali na večeru- kulinárske umenie môjho ocka, ktoré som so slušnosťou odmietla. Nemám rada ryby. ,,Čo ty máš vlastne rada?" opýtal sa ma raz jeden človek, ktorého meno som už zabudla. Čosi na tom predsa len bude. Tak som sa hneď v tej chvíli zamyslela, čo mám vlastne rada: Spánok- áno, hlavne posledný polrok som si ho začala ešte viac vážiť a každú voľnú chvíľu sa venujem tejto príjemnej činnosti, aby som dohnala, čo som zameškala.
Knihy- tie milujem, čo k tomu viac povedať... využijem aj tú najmenšiu príležitosť uniknúť realite a tie malé zdrapy papiera sú na to ako stvorené.
Moje spriaznené duše- Jan, Bib, Off, Matush, starká, Lilko.... asi aj Jakub. Osoby, ktoré ma držali a držia nad vodou.
Písanie- neviem, či sa do tohto zoznamu radia aj závislosti, ale pri písaní nemám slobodnú vôľu. Píšem viac ako hovorím a všetko, čo cítim. Potom si každý zapísaný papier hádžem do veľkého kufra spomienok. Občas, keď mám svoju chvíľu ho otvorím a náhodne si čosi prečítam. Ten pocit je neopísateľný.
Hudbu- nie som otrokom hudby, ani ňou nežijem, ale mám ju rada. Občas je viac než len potrebná... podporí a pomôže zabudnúť. Presne ako dobrý priateľ. S hudbou je to podobné ako s tými papiermi. Keď si znova po nejakom čase vypočujem určitú skladbu, vynoria sa mi spomienky, na ktoré by som v inom prípade bola zabudla.
Samotu- je to môj najlepší priateľ. Pri nej môžem všetko a nevysmeje ma, ani sa neotočí chrbtom, vždy bude so mnou. Nechá ma v pokoji premýšľať, koľko len potrebujem, čo je v mojom prípade dosť veľa. Niekedy mi už jej prítomnosť škodí a vtedy sa venujem svojím spriazneným dušiam. Príjemný stereotyp.

Schytila som do ruky svoju ošúchanú tašku(made in china), na biele tričko som si prehodila dlhý sveter a utekala tmou našej ulice čo najrýchlejšie na zastávku, pretože som si uvedomila, že mám znova meškanie. Neušlo mi, že chodníky sa akosi čudne ligocú. Až keď som prešla pár krokov v converskách, uvedomila som si, že je to sneh. Nestihlo ma to ani prekvapiť, len som sa ďalej hnala k lampe, ktorá osvecovala zasnežený chodník.
Akoby vo mne nastal skrat, zrazu som sa zastavila uprostred cesty. Počkať, mala som také temné tušenie, že prvá hodina nám odpadla a na autobus by som to tak či tak nestihla. Vrátila som sa a overila si túto domnienku na školskej stránke. Výnimočne som sa nemýlila.
Zvláštne, že sa mi vôbec neuľavilo. V podstate mi bolo jedno, či by som tú angličtinu stihla, aj tak sa na nej nič nedeje. Keď si spomeniem na poslednú hodinu s profesorkou angličtiny, ako nám celú dvojhodinovku vysvetľovala minulý čas s rozopnutým zipsom na nohaviciach a stačilo, že som mrkla okom na Jakuba a obaja sme dostali nezastaviteľný záchvat smiechu. Neviem, kto sa cítil trápnejšie, či ona alebo sme to boli my dvaja.

Takže som využila voľný čas a stiahla na USB nejaké fotky pre spolužiaka. Celý víkend som si na to nespomenula, tak dobre, že ma to ešte napadlo. Viem, že by sa na mňa nehneval, ale ja by som sa cítila nepríjemne. Ešte som si ich raz prezrela. Bol tam on ako malý chlapec aj so svojou rodinou. Zadívala som sa do tej detskej tváričky. Vyzeral ako anjelik. Ešte aj vlasy mal vtedy zlaté, ako môj malý braček teraz. Ach, bolo by to krásne dieťa. Prebehlo mi mysľou, no viac som sa nad tým nepozastavila. Nie som ešte mladá na takéto myšlienky?
Aj keď, dala by som ruku do ohňa, že moja duša je staršia. Dávno som sa zmierila s tým, že sa nezaoberám takými vecami, ako väčšina mojich rovesníčok. Ja vôbec neriešim také banálne veci ako je móda, chalani či párty a nejdem sa zblázniť preto, že mám desných rodičov alebo nevyzerám priam ideálne ... a z mnoho ďalších "problémov", ktoré poznám len z knižiek, čo prečítam. Možno je aj to len skreslená predstava, no súdiac podľa rozhovorov spolužiačok tomu celkom verím. Asi preto sa v triede takmer s nikým nerozprávam. Strata času. Moje myšlienky sa nejakou veľkou okľukou záhadne vyhýbajú všetkým týmto zbytočnostiam, za čo som vďačná. Ani neviem komu.
Odrazu sa moje geniálne myšlienky upriamili na obraz mňa, keď som bola malá. Tiež som mala zlaté vlásky ako anjelik a tváričku tak podobnú jemu, až som si v tej chvíli predstavila to krásne dieťatko. Naše spoločné dieťatko. Zahanbene som sa usmiala a jednu z tých fotiek som si uložila do osobného súboru.

Už bol čas. Znova som sa obliekla a tento raz som si prehodila aj šedý kabát, len tie conversky mi stále svietili na nohách. Dúfala som, že pri škole nebude toľko snehu ako pred domom.
Ulice stále osvetľovali lampy. Prekvapila ma nečakaná tma. Dúfala som, že už vidno. V autobuse mi to však bude aj tak jedno. Plánovala som si ešte zdriemnuť. Viem, mám to trochu prehodené.
No keď som zočila ten starý črep, ktorý nás mal viesť nasledujúcu hodinu, nemala som najmenšiu chuť nastúpiť. Bola by som schopná vymeškať aj ďalšiu hodinu.
Na ďalšej zastávke nastúpil i Jakub. Svojou ležérnou chôdzou prešiel k sedačke predo mnou a vystrúhal na mňa grimasu namiesto pozdravu. Sedačka vedľa mňa už bola obsadená nejakou ukecanou babou, ktorá bola otočená pozadu, no keď vystúpila, sadol si vedľa mňa.
Prvý raz som sa naňho poriadne pozrela. " Vieš, že som sa ťa zľakla, keď si vchádzal do autobusu? Vlasy máš, akoby ti ich česal Bady. " Bady je jeho pes. A jeho vlasy vyzerali naozaj všelijako. " Umýval som si ich, no nevšimol som si, že by to bolo až tak zlé." Obhajoval sa. "Hneď som vedela, že si si ich umyl." Uškrnula som sa. Rada som sa na ňom bavila. Vyplazil na mňa jazyk a zmenil tému. "Bál som sa, že zabudneš, ktorým autobusom treba ísť." "No, veľa nechýbalo..." Vysvetlila som mu raňajšie ródeo a on sa uškŕňal. Veľmi dobre poznal tie moje husárske kúsky. " A samozrejme, na nohách mám toto." Vystrčila som k nemu jednu nohu, div že som ho netrafila. "Tak to ti držím palce Liv, som zvedavý, ako sa chceš prebrodiť až ku škole suchá." Tento raz som pokrčila ramenami ja. Vždy som bola pre bláznovstvá, no až teraz som si uvedomila, že je to na moju vlastnú škodu. "Prinajhoršom ti vyskočím na chrbát!" Odvetila som zvesela. Jeho ten nápad až tak neohúril, ale po chvíli sa usmial. Vedela som, že sa zabáva na mojom výraze, ale nič som mu nevyčítala.
O chvíľu začal mrmlať niečo v tom zmysle, že do školy asi neprídeme včas, pretože sa všade tvorili kolóny a ja som hypnotizovala semafory, aby to ešte zdržali... Nieže by mi to vyšlo. Do triedy sme vstúpili zarovno s profesorom, takže sme o nič neprišli. Ten mal poznámky k našej dochádzke: či zo Sásovej nechodia autobusy každú chvíľu, no keď sme mu asi dvadsiaty raz povedali z kade dochádzame, stíchol.
Normálne som chcela, aby ma vyskúšal, čo asi nie je celkom normálne. No informatike, ako jednému z mála predmetov rozumiem. Pomrvila som však jednu písomku a teraz mám nerozhodne. Bolo by pekné mať aspoň z jedného predmetu jednotku.
No mne sa obvykle splní presný opak toho, čo si želám. Ako v piatok na kultúre- na just som sa nenaučila a dnes som sa z toho mala prihlásiť, akože opraviť. "Liv, vieš kultúru?" "Ani ma nehne! Ja sa tie kraviny učiť nemienim." Odvetila som jednej z tých spolužiačok, o ktorých bola ráno zmienka. Nechápem, načo mi robí osobný diár. Ja nepotrebujem, aby sa o mňa niekto staral. "Ale veď ona ťa 100% vyskúša! Na niečo takéto určite nezabudla." pridali sa k tejto fraške ďalšie spolužiačky. Za istých okolností by som znervóznela a nevedela ako ďalej, no voči určitým druhom nátlaku som bola imúnna. "Tak jej poviem, že to neviem a že sa to ani nemienim naučiť. Povedzte mi, načo je to dobré? Dnes už aj tak máme preberať akési rozprávky a na budúci týždeň už nikto nebude tušiť, čo sme sa učili minulú hodinu. Zbytočná strata času. " Dodala som nadneseným hlasom a nikto už nemal žiadne argumenty, iba ak so mnou súhlasili. Sú to nezmysly. Ja nie som žiaden pokusný králik ani cvičená opica, aby som urobila všetko, čo mi nakážu. Ja mám totiž vlastný rozum a radšej sa budem venovať zaujímavejším a plnohodnotnejším veciam, ako si tlačiť do hlavy informácie, ktorým aj tak nikto nerozumie a v reálnom živote mi nebudú ani prinajmenšom chýbať.
Som ochotná obetovať pre to aj svoje známky. Ešteže moji rodičia sú natoľko ohľaduplní a vedia, že ja si len tak po hlave nenechám skákať. Som si istá, že toho dokážem oveľa viac ako mnohý čistí jednotkári. Nie ďakujem, vážne nepotrebujem byť vyznamenaná pre svoj dobrý pocit. Keď sa budem chcieť dostať na vysokú, vtedy preukážem svoje kvality, ale načo sa snažiť toľko dopredu? Moje zdravie si chránim nadovšetko a učenie tých nezmyslov mu príliš neprospieva.

Hneď ako ma to napadlo, odovzdala som mu USB s fotkami. "Diki. Nemáš na tom kľúči nič iné ?" uisťoval sa. "Iste, moje fotky v spodnej bielizni. Nie, nič iné tam nie je." Rýchlo som prehodnotila svoju zdanlivo vtipnú poznámku. Nevyzeral, že by sa smial. "Dobre, tak zajtra ti to donesiem naspäť." "V pohode, nemusíš sa ponáhľať. No musela som z kľúča vymazávať nejaké fotky, ktoré by ti mohli uškodiť..." Nemohla som si pomôcť. Mojou poznámkou som však spôsobila, že spozornel. "Fotky? Heh. Teba v spodnej bielizni?" Prižmúrila som naňho oči a začínala ľutovať, že som čosi také povedala. "A to ti je načo?" Pýtal sa ďalej, keď som neodpovedala a jemu došlo, že som to nemyslela len ako žart. "Pre osobné účely. Ale nemusíš sa obávať. Nikdy ich nezverejním." (Tým som si bola istá. Jeden trapas pred niekoľkými rokmi mi celkom postačoval na celý život. Ale to by som nebola ja, keby som si všetko neodskúšala na vlastnej koži.) "A to ťa Off nemala problém odfotiť nahú?" Akosi ho táto téma zaujala... ešteže mi nerobilo problém baviť sa sním o takýchto veciach. S pochopiteľných dôvodov. "Ja som nebola nahá!" Iste, on vždy všetko počuje tak, ako sa jemu páči. "A nerozmýšľala si niekedy o nafotení aktov? " Ach, no jasné! Na povrch sa predierala jeho úchylná stránka. "Myslím, že Off by s tým problém nemala a ani ja, ale určite nie v najbližšej dobe."
Snažila som sa mu odpovedať čo najviac diplomaticky. On sa iba uškrnul.
No pochopila som to ako ďalšiu provokáciu. "No jedine umelecké. Nič podstatné by aj tak nebolo vidno." "A to je potom načo dobré?" Nevedela som, čo mám na to odpovedať.
Tá otázka ma mierne zaskočila. "Ehm, my nefotíme žiadnu erotiku ale umenie."
Ohradila som sa nekompromisne. "Dúfam, že hlavu ti tam bude vidno ..." Do frasa,
čo sú toto za otázky? Ako keby som to plánovala na zajtra a nemala potuchy o zdravom rozume.
"Hlavu som nerátala medzi chúlostivé partie. " Chcela som to nejako ukončiť, pretože táto debata s ním ma už prestávala baviť. Len my sme schopní dostať sa od USB k aktom.
"Stavím sa, žeby som ťa na takej fotke spoznal aj bez hlavy."
Povedal samoľúbo skôr pre seba. Ja som len úžasom otvorila ústa. "No tak zas tak veľakrát si ma nahú nevidel! "
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 ©Millie BmH ©Millie BmH | Web | 21. ledna 2010 v 7:10 | Reagovat

no ty kks tak to je teda fest dlouhý deset minut jsem to četla ale stálo to zato je to skvě+lé  aupa užasně napsané fakt jako smekám svůj imaginární klobouk až k zemi.. krása to je x)

2 hannah-montana-twilight SB hannah-montana-twilight SB | Web | 21. ledna 2010 v 14:24 | Reagovat

páni, kde všichi berete tu inspiraci :-D

3 ADU.:.TwilMania ADU.:.TwilMania | 21. ledna 2010 v 14:55 | Reagovat

[2]: sám život je umelec...hehe

4 ©Millie BmH ©Millie BmH | Web | 21. ledna 2010 v 16:33 | Reagovat

vubec nemáš zač x) a rozhodně si mooc ráda přečtu další dílek stačí jen napsat x)

5 chuckyna chuckyna | Web | 21. ledna 2010 v 21:54 | Reagovat

Aloha, Adu..
Nečekej ode mě nic oduševnělého, dneska jsem jak po zmrtvýchvstání :D

Celkový dojem je fakt suprovej :) Je to povedený,ani jsem nečekala, že budeš psát takhle často, je to parádA: )

Nemůžu si pomoct, líbí se mi styl, jakým to píšeš.. Nevím jak to popsat..:D /tady už je znát ta únava :D/
No a líbí se mi, jaká je Liv.. A řekla bych , že je to druhá ty..
Ten kámoš, to mi zase připomíná toho tvýho kámoše.. Chápeš, ne? :D
Takový hodně ze života.. Jsem děsně zvědavá, co se u toho ještě vyklube :)

6 ADU.:.TwilMania ADU.:.TwilMania | Web | 22. ledna 2010 v 5:12 | Reagovat

[5]: iste, chápem. myslím, že si to vystihla...určite som sa inšpirovala aj životom, veď život je tak krásny! heh

7 Alex Alex | Web | 19. února 2010 v 22:32 | Reagovat

Ja nemám slov :) Idem sa k tomu vyjadriť detajlnejšie, hádam  stihnem Constantina a ani mama ma nezastrelí za to klepkanie po klávesách :D
Znovu musím povedať - plné skvelých myšlienok! A zaujímalo by ma, nakoľko je tá hlavná postava podobná tebe :) Pretože mne je veľmi podobná :D Konkrétne:
- nemám rada ryby :D
- milujem spánok a mám ho nedostatok
- milujem knihy, prečítala som ich nespočetné množstvo a stále nemám dosť
- neprežila by som bez tej kôpky priateľov, čo mám
- písanie je tiež part of my life :)
- milujem hudbu, bez hudby by som neexistovala, je to moje všetko, moje depresie, stres, upokojenie a relax, adrenalín, radosť... :)
- samota - "Nechá ma v pokoji premýšľať, koľko len potrebujem, čo je v mojom prípade dosť veľa." - this is it :)
Pokračujem :D
Páči sa mi aj ten opis dní, je to také obyčajné a predsa zvláštne... a ten Jakub! Aj ja mám takého Jakuba, dokonca mám  dvoch Jakubov, ktorí sú čosi ako tento jeden poviedkový Jakub :D
A ten záver o tých aktoch ma pobavil :D
Je to skvelé, idem čítať ďalej ;)

8 ADU-HotGuys ADU-HotGuys | Web | 22. února 2010 v 20:58 | Reagovat

[7]: veď vieš, ako sa ma dostala/ dojala

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama